Úvaha pre budúcnosť
Tak ako začnem prechádzku svojím životom? Ako sa dostanem do svojho cieľa, ktorý ešte ani nemám presne určený? Neviem. Neviem nič. Možno skončím s titulom MuDr., alebo PaEdr a možno v smetiarskom aute. Ale keď tak nad tím rozmýšľam, aj to je práca. Iste nie najčistejšia, ale stále práca. Je to hlúposť. Mohlo by to napadnúť asi len mňa. Určite by ma nebavilo chodiť nákladným, zapáchajúcim autom po celom meste tam a späť, poznať všetky farby kontajnerov na uliciach, brať do rúk všetkú špinu sveta a sypať ju po skládkach. A možno budem spisovateľka. Chodiť z kraja do kraja, byť slávnou a podpisovať svoje vlastné romány by bolo super. Vždy som chcela napísať svoju vlastnú knihu. Teda zozbierať všetky moje tvorby a pospájať ich do kopy. Dala by som mojej knihe dokonalí názov. Taký, aký nemá žiadna kniha. Ešte netuším, aký by to mal byť, ale som si istá, že mama by bola na mňa hrdá. Ale som si istá, že by bola na mňa pyšná, keby som stála v lekárni pri liekoch ako lekárnička. Každé ráno by som naliala do džbánu vodu pre návštevníkov lekárne, pripravila by som umelohmotné poháre, položila by som ich do kúta na stolík a do automatu na vodu by som naliala čerstvú vodu. Potom by som sa trocha zahrala na anjela a prezliekla by som sa do bielych nohavíc, bieleho trička a obula by som si biele topánky a stále, keď budem v piatok s práce odchádzať vyšťavená, ale s úsmevom na tvári a s vedomím, že som pomohla stovkám ľudí, zoberiem si anjelské oblečenie domov. Hodím ho do práčky, aby bolo znova také biele a žiarivé, ako nové. A budem ho prať stále, aby bolo vždy ako nové. Ale veď keď ja budem zamestnaná, alebo nezamestnaná, možno budú vyrábať také silné prášky, že bude stačiť, ak dám na jednu kávovú lyžičku trocha prášku, a zapnem ju. Kto vie, možno bude ešte krajšie ako nové. Neviem, ako sa táto mašina bude volať o pár rokov. A či vôbec budem mať ako prísť domov, aby som si svoje biele oblečenie vedela vyprať. Keď že budem robiť v Bratislave v najznámejšom meste, pretože tam sú vysoké platy, aby som uživila svoju rodinu. Aj keď to je údeľ muža, ktorého budem mať. Fešák s modrými očami a kučeravými vlasmi. A či vôbec budem mať kam prísť z práce. Ako tak nad tým uvažujem, niekedy by bolo dobré len tak postávať s alkoholickým nápojom v ruke pod mostom a smiať sa na všetkom, čo sa pohne. Nie, nie. Robím si srandu. Marihuanu nepodporujem a alkohol nie je zdravý. Ale možno vážne skončím ako bezdomovec. Človek nikdy nevie. Je to všetko také zamotané, zatiaľ sa len učím a užívam si detstvo, kým môžem a kým som na základnej škole. Naozaj neviem, čo s tohto všetkého vyplýva, uvidíme, kam ma až moje vedomosti dovedú a že či budem slávnou celebritou, speváčkou. Dúfam, že sa mi tento sen splní. A že ma zoberú na konzervatórium medzi prvými. Síce viem, že nie som žiadna hviezda, ale sebavedomia mám dosť a aj optimizmu by neuškodilo ubrať. Ale ja to nehodlám meniť, pretože sa mi všetko páči tak, ako to je. Ale jedno vám môžem sľúbiť, určite moje meno ešte uvidíte na knihe, alebo na CD, či na menovke v lekárni, alebo možno aj na zozname nezamestnaných. Pôjdem si za svojím cieľom a tým určite nie je stať sa smetiarkou a ani lekárničkou. Vlastnú knihu napíšem pri práci, ktorú budem vykonávať najradšej zo všetkého a dúfam, že to bude spev.